Krasové rokliny na Slovensku

Krasové rokliny na Slovensku.pdf (539,7 kB)

Krasové geomorfologické podmienky a činitele
Vznik krasového reliéfu je podmienený výskytom krasových hornín a vody, ktorá je hlavným činiteľom pri tvorbe krasu. V krasových horninách vytvára rozmanité povrchové a podzemné krasové formy. Charakteristickými znakmi krasových hornín, t. j. hornín podliehajúcich krasovateniu, sú rozpustnosť vo vode a priepustnosť. Hlavnými typmi sú karbonátové a halogénne horniny. Najväčší význam spomedzi karbonátových hornín majú na zemskom povrchu často sa vyskytujúce vápence či dolomity, no do tejto skupiny zaraďujeme aj kriedu, mramor, vápnité pieskovce, zlepence, sliene a spraše.

Ku krasovým formám patria škrapy, krasová jama / závrt (puklinový, rútivý), krasová priepasť, úvala, hum, mogot, polje, krasová planina, kaňon, tiesňava, roklina, slepá dolina, poloslepá dolina, vrecovitá dolina, jaskyňa, stalagmit, stalaktit, stalagnát, brčko, sintrová terasa, sintrová kaskáda, sintrový závoj, sintrový povlak, travertínový kráter, travertínová misa, travertínová kopa, travertínový vodopád, travertínová terasa, travertínový vodopád.

Krasový typ georeliéfu na Slovensku
Na našom území sa výskyt krasu viaže najmä na príkrovy a obaly jadrových pohorí, nájdeme ho však aj na bradlových tvrdošoch. Najrozsiahlejšou krasovou oblasťou Slovenska i celej strednej Európy je územie Slovenského krasu. Kras na našom území vznikol prevažne vo vápencových a dolomitických horninách, pričom najrozšírenejšími druhmi vápenca u nás sú tmavý (guttensteinský) a svetlý (wettensteinský) vápenec. V rámci najviac plošne zastúpených príkrovov (krížňanský a chočský príkrov) sú krasové formy rozvinutejšie v chemicky čistejších vápencoch krížňanského príkrovu než na silne zastúpených dolomitoch chočského príkrovu.

Krasové oblasti na Slovensku
• Slovenský kras: planiny Silická, Plešivská, Koniarska, Zádielska, Jasovská, Horný vrch, Dolný vrch a Jelšavský kras
• Muránska planina
• Nízke Tatry – Demänovský kras, Bystriansky kras, Ďumbiersky kras
• Tatry – Belianske Tatry, kras Červených vrchov, Zuberecký kras
• Strážovské vrchy – Mojtínsky kras
• Slovenský raj
• Malé Karpaty – Čachtický, Dobrovodský, Smolenický, Plavecký, Cajlanský a Pajštúnsky kras
• Veľká Fatra – Harmanecký kras
• Kozie chrbty – Važecký kras
• Pieniny – Pieninský kras (kras bradlového pásma)

Slovenský kras
• Názov formy: kaňon
• Lokalita: Slaná medzi Rožňavou a Plešivcom
• Geomorfologická jednotka: Slovenskom krase
• Geologická jednotka: gemerské pásmo
Kaňon Slanej je jedným z dvoch kaňonov na Slovensku, hoci sa toto pomenovanie nesprávne používa aj pri iných typoch dolín. Tiahne od Brzotína k Plešivcu, kde sa stretáva s kaňonom Štítnika. Jeho dĺžka dosahuje približne 11 km, šírka je okolo 1 km a hĺbka až 400 m. V mladších treťohorách mali vápence v oblasti Slovenského krasu podobu súvislého zarovnaného povrchu. Z vyššie položených Volovských vrchov stekali po povrchu krasového územia vodné toky smerom na juh, ktoré postupným zahlbovaním rozrušovali krasovú plošinu. V dôsledku tabuľovito uložených hornín vystupujú zo svahov kaňonu skalné terasy. Vznikom kaňonu Slanej došlo k odčleneniu Silickej (na východe) a Plešiveckej planiny (na západe), na ktorých sa vyskytujú početné závrty. Keď v neogéne došlo k poklesu južných častí Slovenska, sklon koryta Slanej sa zmiernil, čo ovplyvnilo aj transportačnú a eróznu silu rieky. Eróziu vystriedala akumulácia a tvorba riečnej nivy. Plochým dnom s vyvinutou nivou a spomínaným terasovitým charakterom svahov sa kaňony líšia od roklín a tiesňav.
Zádielska tiesňava ľudovo nazývaná aj Zádielska dolina je monumentálny krasový kaňon s hĺbkou takmer 400 m, dĺžkou 3 km, najužšia šírka dna 10 m. Nachádza sa v Slovenskom krase pri obci Zádiel v Košickom kraji. Je vytvorený vodami pretekajúceho Blatného potoka. Od roku 1954 je táto oblasť s výmerou 214,73 ha národnou prírodnou pamiatkou. Pozornosť zaujme najmä 105 m vysoká ihlanovitá skala vymodelovaná erozívnou činnosťou vody, ktorá pre svoj tvar dostala meno Cukrová homoľa. Cukrová homoľa je najvyšší vežovitý skalný útvar na Slovensku.
Charakteristiku flóry a fauny podmieňuje hraničné položenie medzi Slovenským krasom a Slovenským rudohorím. Územie je známe aj zvratom vegetačných pásiem. Zádielska dolina je známa už od praveku, prechádzala tadiaľto dôležitá komunikácia spájajúca Rožňavskú a Košickú kotlinu, čoho svedkom sú aj skromné historické pamiatky, najmä zo staršej doby bronzovej a valy hradiska na západnom svahu tiesňavy. Je verejnosti prístupná červenou turistickou trasou z obce Zádiel.
 

Slovenský raj
• Názov formy: roklina
• Lokalita: Suchá Belá
• Geomorfologická jednotka: Spišsko-gemerský kras, Slovenský raj
• Geologická jednotka: gemerské pásmo
Spolu s tiesňavami a kaňonmi sú rokliny typické pre územia modelované odolnými horninami (karbonáty, resp. niektoré vulkanické horniny). Suchá Belá je jednou z mnohých roklín Slovenského raja, leží na jeho severnom okraji, južne od obce Betlanovce. Roklina bola vymodelovaná vo vápencoch eróznou činnosťou rovnomenného vodného toku prameniaceho na severnom okraji planiny Glac, ktorý sa pri Podlesku vlieva do Veľkej Bielej vody. Oddeľuje od seba masívy Rumanovej a Vtáčieho hrbu. Rokliny majú zo spomínaných typov dolín najužšie dno bez nivy, strmé až kolmé skalné steny a veľmi nevyrovnaný spád koryta, ktorý sa v Suchej Belej podpísal pod vznik niekoľkých vodopádov (Misové vodopády, Okienkový, Korytový, Bočný vodopád a pod.), pod ktorými sa vplyvom vírivého prúdenia vody tvoria obrie hrnce. V úseku 4 km dlhej doliny je v tiesňave prekonávaný výškový rozdiel až 400 m. Strmé bočné svahy rokliny, miestami pokryté vegetáciou, zabraňujú intenzívnejšiemu prenikaniu slnečných lúčov, preto sa na jej dne zdržiava studený vzduch. Tieto podmienky spôsobujú tzv. vegetačnú inverziu – teplomilnejšie rastliny nájdeme vo vyšších nadmorských výškach a naopak.
Zejmarská roklina je tiesňava a zároveň národná prírodná rezervácia, ktorá bola vyhlásená v roku 1980. Jej plocha je 72,2 hektára. Rezervácia uchováva významné geomorfologické krasové formy (roklina, bralá, skladné stupne, vodopády, vyvieračky) a zachované lesné spoločenstvá s výskytom vzácnych druhov rastlín a živočíchov.
Tiesňavou prechádza prechádza náučný chodník a tiež  modrá turistická značka zo strediska Biele Vody na planinu Geravy.
Kyseľ je najnavštevovanejšia a najcharakteristickejšia tiesňava v Slovenskom raji. Prvý prechod tiesňavou sa uskutočnil v roku 1907. Tiesňava má na svoju dĺžku pomerne veľký spád. Na svojom hornom toku je rozdelená na Vyšný, Malý a Veľký Kyseľ. Tiesňava Kyseľ tvorí spoločne s Vyšným, Malým a Veľkým Kyseľom, Sokoľou dolinou a časťou doliny Bieleho potoka národnú prírodnú rezerváciu Kyseľ.
Piecky sú vápencová tiesňava a zároveň národná prírodná rezervácia, ktorá bola vyhlásená v roku 1964 a novelizovaná v roku 1976. Potok Píľanka pretekajúci tiesňavou pramení v západných svahoch planiny Glac a ústí do Veľkej Bielej vody pri osade Píla. Prvý prechod tiesňavou sa pripisuje A. Mervayovi a jeho spoločníkom v roku 1911. V tiesňave sa nachádzajú tri vodopády: Veľký vodopád, Kaskády a Terasový vodopád.
Rezervácia má plochu 245 hektárov a chráni zachované lesné porasty (vápencové bučiny, bukové jedliny, reliktné vápencové boriny) na bohato členenom reliéfe (tiesňavy, vodopády). Rezervácia má veľký vedecko-výskumný, ale aj kultúrno-osvetový význam.
Tiesňavou Piecky prechádza žlto značená turistická značka, ktorá začína v osade Píla a končí na vrchu Suchá Belá. Prechod tiesňavou je jednosmerný (zdola nahor) a trvá približne 2 hodiny.
Prielom Hornádu je približne 16 km dlhý úsek na hornom toku Hornádu od ústia Veľkej Bielej vody po Smižany. Od roku 1964 Národná prírodná rezervácia.
Hornád tu vytvoril kaňonovité údolie. Oddeľuje od centrálnej časti Slovenského raja tzv. okrajové pásmo. Údolie je miestami široké iba niekoľko metrov, brehy vysoké až 150 metrov. Prielom Hornádu nebol po celej svojej dĺžke vôbec priechodný až do roku 1974, keď sa ukončila výstavba chodníka Horskej služby. Tým sa sprístupnil jeden z najatraktívnejších turistických chodníkov v Slovenskom raji.
Prielom Hornádu je od roku 1964 vyhlásený ako Národná prírodná rezervácia s výmerou 290 ha. Územie má vysokú krajinársku a estetickú hodnotu so zaujímavými skalnými útvarmi, pestrou flórou a faunou.
Sokolia dolina je najpríkrejšia roklina v Slovenskom raji.
Roklina dlhá asi 4 km ústi do Bieleho potoka v údolí Tomášovskej Belej a jej vrchol sa nachádza na úpätí Veľkej Poľany. V rokline je najvyšší vodopád v Slovenskom raji - Závojový vodopád vysoký 75 metrov. Turistická cesta vedia po sústave rebríkov vedľa vodopádu, stará trasa vodopád obchádzala. V rokline sa nachádzajú tiež Bočný vodopád, Skalný vodopád a Vyšný vodopád.
Sokolia dolina bola objavená ako jedna z posledných a to v roku 1910 L. Rokfalussym. Momentálne je roklina prístupná po žltej značke z Tomášovskej Belej na rázcestie Sokolia dolina-vrch pri Biskupských chyžkách.
Tomášovská Belá je úžina v severovýchodnej časti Slovenského raja na toku Bieleho potoka
Tomášovská Belá vedie po toku Bieleho potoka od vodnej nádrže Klauzy 9 kilometrov dlhým mierne svahovitým údolím k ústiu potoka do Hornádu. Na úžinu sa napája Sokolia dolina a dnes uzatvorená časť rokliny Kyseľ. Prechod Tomášovskou Belou je možný po zelenej turistickej značke zabezpečenej horizontálnymi rebríkmi a stúpačkami nad potokom, v širších miestach po ceste okolo potoka.
 

Muránska planina
Na západnom okraji Muránskej planiny na styku s Veporskými vrchmi sa nachádza neveľká tiesňava – Čertova dolina. Rovnako ako v Slovenskom raji nájdeme množstvo roklín, vodopádov, jaskýň, priepastí a skalných brál, tak aj na Muránskej planine sa nachádzajú uvedené krasové výtvory. Rozdielom medzi oboma národnými parkami je hlavne počet návštevníkov, ale aj sprístupnenie krasových foriem pre turistov. Na Muránskej planine možno legálne navštíviť z tiesňav len Martinovu dolinu a od roku 2010 aj Čertovu dolinu. Donedávna do rokliny Javorníková dolina viedla žltá turistická značka, avšak z dôvodov ochrany prírody je trasa zrušená a vstup ľudí zakázaný. Z údolí, ktoré sú zarezané do krasovej planiny stoja za zmienku Hrdzavá dolina (žltá značka z Muráňa), Macová pri Muráni, Rejkovská dolina (prírodná rezervácia Hlboký jarok), Furmanec (modrá značka z Tisovca), Suché doly pri Tisovci (zelená značka), Dudlavka (modrá značka zo Závadky nad Hronom), Havraník pri Zlatne (prírodná rezervácia Havrania dolina), Zlatnica/Sviniarka pri Zlatne (prírodná rezervácia Zlatnica) a Stračaník pri Červenej Skale).
Čertova dolina
Pozrieme sa teda do jednej z dvoch sprístupnených roklín Muránskej planiny. Čertova dolina tvorí záver prielomovej doliny Furmanca, ktorý oddeľuje Veporské vrchy od Spišsko-gemerského krasu (resp. Muránskej planiny). Oboma uvedenými dolinami prechádza štátna cesta č. 72 Brezno – Tisovec, ktorá sa tiesni medzi strmými svahmi i bralami a ledva sa zmestí spoločne s potokom a unikátnou ozubnicovou železnicou Tisovec – Pohronská Polhora do tejto úzkej doliny. Samotná Čertova dolina sa rozprestiera juhovýchodne od sedla Zbojská medzi vrchmi Kučelach (Kučalach) a Remetisko (Remety). Tiesňavu vytvoril ako inak Čertov potok, ktorý vzniká sútokom Remetského potoka a potoka Galička.
 

Pieniny
Prielom Dunajca
Z turistického hľadiska je to veľmi atraktívne územie, ktoré vymodelovala rieka Dunajec v podloží pieninského úseku bradlového pásma. Vyznačuje sa vysokou prírodovednou a krajinársko-estetickou hodnotou.
    Z jednotlivých petrografických typov hornín sú tu zastúpené rohovcové vápence, zeleno-červené radiolariové vápence, ílovce a lavicové vápence. Okrem toho sa tu nachádza súbor strednokriedových hornín, ktorý tvoria tmavé vápence, sliene a ílovce pieninského vývoja a kvartérne fluviálne sedimenty.
    Rezervácia je zaujímavá svojou pestrou kvetenou podhorského až horského stupňa spestrená spoločenstvami a spoločným výskytom teplomilných, prealpínskych druhov, druhov horských až vysokohorských. Početne sú zastúpené karpatské a západokarpatské endemity a subendemické druhy ako arábka pieninská (Arabis pieninica), chryzantéma pieninská (Dendranthema zawadskii), horčičník pieninský (Erysimum pieninicum), púpava pieninská (Taraxacum pieninicum) a iné.
    Pestrú mozaiku vytvárajú aj lesné spoločenstvá, ktoré si v prevažnej časti územia zachovali svoj pôvodný charakter. V stromovej etáži dominuje jedľa a buk s prímesou smreka. Na južných expozíciach a extrémnych lokalitách ihličnany vytlačila lipa, jaseň, javor horský a mliečny. Na vápencových bralách je významný výskyt vzácnej borievky netatovej (Juniperus sabina) a tisa obyčajného (Taxus baccata).
    Základom fauny je živočíšstvo západokarpatského, podhorského až horského stupňa spestrené spoločenstvami skalných biotopov. Vyznačuje sa viacerými pozoruhodnými, zoogeografickými prvkami. Významný je výskyt reliktného cicavca piskora vrchovského (Sorex alpinus subsp. tatricus). Zo skalných druhov tu žije napr. skaliar pestrý (Monticola saxatilis), murárik červenokrídly (Tichodroma murana).
    Prielom Dunajca je biotopom bociana čierneho (Ciconia nigra), orla krikľavého (Aquila pomarina), výra skalného (Bubo bubo), ďubníka trojprstého (Picoides tridactylus), orešnice perlavej (Nucifraga caryocatactes) a ďaľších druhov vtákov. Vodný tok osídľuje vydra riečna (Lutra lutra), lipeň obyčajný (Thymallus thymallus), pstruh potočný (Salmo trutta m. fario), mrena stredomorská východná (Barbus meridionalis petenyi), ktorá tu dosahuje západnú hranicu svojho rozšírenia na Slovensku.
    Prielomom vedie turistický chodník, ktorý je zároveň exkurzno-náučnou trasou s 10 zastávkami. Krása prielomu sa dá obdivovať aj pri splave Dunajca na pltiach, ktorý je miestnou turistickou atrakciou.
 

Tatry
• Názov formy: tiesňava
• Lokalita: Juráňova dolina
• Geomorfologická jednotka: Tatry
• Geologická jednotka: pásmo jadrových pohorí
Dolina vymodelovaná hĺbkovou eróziou Juráňovho potoka leží v Západných Tatrách juhovýchodne od obce Oravice a je považovaná za jednu z najkrajších dolín na Slovensku. Z celkovej dĺžky 4 km má 1 km úseku doliny v jej ústí charakter tiesňavy. Jej úzke ploché dno nemá nivu, je užšie ako v kaňonoch, no širšie ako v roklinách. Dolina má tvar písmena „V“, obklopujúce svahy sú bralnaté a ich sklon (nad 60°) spôsobuje opadávanie materiálu, ktorý je následne odnášaný vodou. Výskyt tiesňav sa na vápence a dolomity. Prítomnosť bralnatých vápencových stien, obrích hrncov či vodopádov v Juráňovej doline bola podnetom vzniku náučného chodníka, ktorý vedie aj po drevených lávkach. Podobne ako v roklinách Slovenského raja tu pozorujeme jav vegetačnej inverzie s výskytom kosodreviny v najnižších polohách v rámci Karpatského oblúku. Drevené trámy naprieč dolinou sú dôkazom o existencii niekdajšieho 930 m dlhého dreveného mosta, ktorý tu bol v 19. storočí postavený pre uľahčenie vývozu dreva z doliny.